"zavrite mu hubu!" Je vraj weekend, včera mi popriali.
Muž v koženej hnedej bunde sa volá Róbert Fico. Hľadá si polohu rečníka, keby tam bol tank, asi by naň vyliezol, ako kedysi Jelcin, ale musel by mieriť na Parlament, ako kedysi v Moskve. Spieva sa hymna, Domov je známy, už stačí len druhá sloka, sloha zasa slúži, osvedčila sa pri zastavovaní nepriateľa, ak sú blízko bratia. Už nás volá priatelia. Dáva si dole nepriehľadné rúško, pleksisklo nechal doma. Nikdy sa vraj neprevinil proti demokracii. Nikto na neho nestrieka žiadnu vodu. Napriek tomu kričí vlastným hlasom, že mu hrubo porušujú jeho práva. Čudné! Hlas má však slabý, nezobral si megafon, možno schválne. Demokracia vraj nemôže byť anarchia, hoci ju práve vyvoláva. Fantastická myšlienka ľudskej tváre ožíva, je to len 10 minút. Fico sa bojí a preto toto robí sebazáchranne. Vraj bojuje. Podáva na Ústavný súd, často. Chcel byť jeho predsedom, uprataným doživotne. Čaká reálnu odpoveď. 70% zadlženosť, znížili nám rating, rozpočet je v dyme. Vyzýva ľudí na podpis predčasných volieb. Je vraj neuveriteľné, že ho na 17. novembra zastrašujú politici...asi mal na mysli výzvy na dodržiavanie hygienických opatrení. Vasky ho chváli, a prosí Fica, aby potvrdil na kameru, že Vasky sa vrátil. Ľudia sa rozchádzajú, bolo to krátke. Dav redne a niekto bledne.
Nebol som tam, snívalo sa mi, že riadim firmu v úpadku. Čudné bolo, že to stále išlo, rovnaké výsledky, nikto nehladuje, stojíme aj hodinu pred kasou v obchode, kde ľudia s ľudskou tvárou vykupujú stále plné regále. Dostávam ponuku. Mám pocit, že prijatím papierikov, stratím svoju slobodu priestoru, slnka a vody. Už to nebude spev šťastných vtákov, ktorým som zasadil šťavnaté hrozny.