Dnes ma iritujú preplnené nemocnice, chýbajúci personál v karanténe...a vôbec, neisté vyhliadky v krátkej budúcnosti.
Už dnes môžeme oslavovať spomienku na 17ty November 1989. Deň predtým, totiž vyšli do ulíc odvážni študenti v Bratislave. Podali si ruky, rečnili a písali požiadavky.
Je tu odstup 31 rokov. Minulý rok sa viac ľudí zamyslelo, ako prežilo svojich tridsať rokov od tej jedinečnej udalosti. Je z toho kniha, niekoľko kníh. Bola skutočne jedinečná, aj keď visela vo vzduchu už dobrých 13 rokov od Charty 77, ktorú podporili aj bývalí kovaní komunisti. Vedeli čosi viac, ako to medzi komunistami chodí. Ako sa ťažko presadzoval zdravý rozum, ako sa ťažko povoľovali „revolučné“ myšlienky. Ako sa ľahko človek vyhlásil za revizionistu, oportunistu, nepriateľa ľudu a štátu.
Predtým sme zažili monsterprocesy, dnes po analýze vieme, že to boli násilné a vykonštruované obvinenia, ktoré sa „obvinení“, museli naučiť zopakovať pred súdom, aby dostali najesť alebo ich nechali vyspať. Za odmenu, že poslúžili komunistickým radikálom, ich popravovali. Väčšinou skoro ráno, aby sa to každému zdalo, ako pokračovanie skvelého budovateľského sna. Po poslednej večeri, sa toho zdá vraj veľa.
Po dnešnej večeri, príde ráno 17.Novembra 2020. Nie je to „osmičkový“ rok, obvyklá revolúcia v našich podmienkach. Posledné veľké víťazstvá, boli bez použitia zbraní. Každý kto ich použije prvý, sa už dopredu považuje za zločinca. Je tu síce vyhlásená sťažená úloha štátu, ale nie je vyhlásená vojna. I keď jednu noc v Martine, akýsi dobre oblečený muž, na hladko vyholený s krátkym účesom, pri sviečke povedal, že ho dá dole.
Vraj už toho má dosť!
Pýtam sa, čoho má dosť? Po týchto voľbách sme sa všetci vyjadrili, čoho máme dosť. Stačilo. Dôkazy sa nachádzajú a ľudia nemlčia. Všetci zírame, že kto všetko bol zainteresovaný a profitoval z ohýbania zákonov, zatajovania spisov, ukladania vecí, čo sa nestali.
Je tu hrozba, že tieto kroky sa aktérom, je ich zrejme viac, nepáčia. Vyvolávajú nepokoje. Hrozia zbraňou. Skúseností na východ od nás majú dosť. A je tu dosť ľudí typu Marček, čo tam chodia pre rady, ako našim demokratom, či liberálom (to sú tí čo sa tešia zo slobody slova a pohybu...), vykrútiť krkom. To je slávne verejné priznanie Klementa Gottwalda v Československom parlamente.
Je to tu stále amorálne. Ľudia, bdejte a bráňte sa! Nepodporujte zločin, vírus končí, vakcína je na svete.