Negatívny vedľa pozitívneho.

Autor: Miroslav Ferkl | 31.10.2020 o 12:29 | Karma článku: 10,76 | Prečítané:  7508x

Je  ráno 31.10.2020, nastúpil som do radu s odstupom dva metre aj s mojím yorkshirom, pršalo, mierne fúkalo. Nezobral som si ani dáždnik, akoby som chcel trpieť. Musíš, môžeš, mal by som.

Začiatok bol o siedmej, moja už behala po dome od pol šiestej, vyrazila o pol siedmej, nedočkavo, aby nečakala. Zazvonila telefónom a hlásila, som tridsiata, poď už! Odberné miesta sa rozdvojili, dostala sa na tretiu pozíciu.

Dal som si lieky na tlak, cholesterol a vyrazil som, že psa vyvenčím po ceste na celoštátne testovanie. Zaradil som sa, dostal som číslo 66, aj to v ľavom rade-respektíve správne v zástupe. Po dvadsiatich minútach čakania ma mrzelo,  že som sa dal vľavo, lebo pravý zástup postupoval pružnejšie. No nedalo sa vidieť na jeho koniec, kedže sa strácal v útrobách veľkej školy. Ja som mal prehľad vonkajšieho odberu z telocvičného okienka, zo šatne. Je to definitívne, čakám na test SARS-COV-2, ale všade je ceduľa COVID-19.

Už ma registrujú, pýtajú ID kartu, opisujú údaje, neviem aké, nevidím na stolík registrátora cez okno, ja stojím na okapovom betónovom chodníku, čo je okolo telocvične. Hneď vedľa je pieskové doskočisko s dráhou, spomínam či som preskočil tri metre.

Opäť čakačka, máme sa vysmrkať, dezinfikovať. Na vreckovky prší, mokré vyzerajú ako zvädnuté.

Prichádzam na rad. Odberajúci je v zdravotnom skafandri. Občan si musí vystúpať po pódiu slávy, stačí byť na druhom mieste stupienka, aby na mňa testujúci zdravotník dosiahol. Spýtal sa, či z ľavej, či z pravej nosnej dierky má urobiť výter. Hovorím, že mi to je jedno, som odhodlaný to podstúpiť, naštudoval som si, že pružná tyčinka pohodlne vnikne cez nosohltan až do hrdla. Počítal do 12, tiekli mi slzy, ako to svrbelo. Opäť čakáme, vraj až 25 minút. Je to viac, predo mnou je aspoň desať ľudí. Niektorí stoja a niektorí si sadli. Aj napriek rúšku, vidím susedov, zdravíme sa s odstupom. Na odstup striehnu mestský spolu so štátnymi policajtami a vojakmi. Jeden mi pripomína herca Louis de Funés, je podozrivo horlivý a akčný, ako v obľúbenom filme Žandár..., dáva rázne povely a inštrukcie. Kedysi som sa ich napočúval v roku 1983, na povinnej vojenskej službe, teraz je to v spomienke úsmevné.

Oproti si sadá kamarát, ktorý ma spoznal a márne mi volá, mobil som si nezobral. Obdivuje moje fotografie, ako fotím. Ak vidím, tak fotím, zatiaľ som zvedavý a obzerám sa.

Vedľa mňa vpravo, je sediaci párik starších manželov. Ona má cukrovku. Manžel sa jej stále pýta, či si niečo nedá, ponúka jej čokoládovú sušienku. Vojak im donesie výsledok. Manžel prečíta verdikt. Pozitívna. Vľavo odo mňa, stojí muž v stredných rokoch, ako to počuje odskočí o ďalší meter so slovami, že to by nečakal. 72 ročná s vírusom, behá po meste.

Ja sa len zamrvím na stoličke, či ten odstup je dostatočný a rozmýšľam v duchu, či nemohla na mňa niečo prsknúť.

Idem radšej dopredu, už dávajú číslo 65 a volajú aj 66.

Je to už tretie okienko. Mladá slečna, či pani, to som nezisťoval, sa ma pýta na meno, vedľa nej stojí druhá. Mirko, obe na mňa nechápavo pozerajú, tak zopakujem, Miroslav Ferkl, píše to čiernym hrubým fixom na akýsi papier, ešte pýta dátum narodenia, pomyslím si, overuje hádam, či som to skutočne ja. Vzápätí vyhlási očakávané slovo-negatívny a podáva mi obálku. Ani ju neotváram a usmievam sa na všetkých, že som v poriadku.

Doma pozerám a žasnem. Načo ma registrovali, veď na certifikáte mi zmrvili priezvisko. Skoro vždy s tým mám problém, trúfam si povedať na 90%. Tvrdé „L“ na konci, východne pred riekou Moravou počujú, ako Ferko. Dcéra hovorí, že to je neplatné a môžem mať problém. Bác, musíme sa tam vrátiť, dokonca aj žena, tej vôbec nevyznačili, že je negatívna, asi si mysleli, že má doma čierny FIX.

Musíš prísť, môžeš prísť, mal by som mať. Ak som ho nemal, už ho môžem mať a mám prísť o sedem dní opäť. Kam?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?