reklama

3000xŠumava, to nie je vtip!

25.7.2020 Kašperské Hory, Česká republika, dopísané 31.7.2020 v Krivej, Slovenská republika, pri sviečke, ako spomienka, na všetkých zabitých, vysťahovaných, ukrižovaných...pred vynesením rozsudku, “V mene štátu”.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Alebo spomienka na prísne stráženú rozdeľujúcu hranicu, od Baltu až po Jadran, "železnú oponu". Pýtam sa jedného zainteresovaného penzionovaného plukovníka v jeho penzióne, stálo to za to? Bolo to dobré, že sme tu mali ostnaté drôty, míny, svetlice, psov, ostré náboje, rozorané pásmo, až 10km hlboké ochranné signálne pohraničné pásmo. Že sa vyhadzovali do vzduchu kaplnky, kostoly zaniknutej obce Jablonec ostreľovali tankami, len tak cvične plnou rážou, však je to vojenský výcvikový priestor Boletice? Pásmo posiate betonovými a ocelovými “ježmi”, plot s vysokým napätím, obete z radov ochrancov a utečencov, aj v dobe, keď zodpovední politici, podpísali medzinárodne záväzné dokumenty o práve človeka opustiť štát, kde nechce žiť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

On tu však chce žiť a žije, vracia sa.

Plot, aj s celou organizáciou zločinu, nazývaný vraj socializmus, je preč.

Penzionovaný plukovník sa zamyslel a hovorí. Bolo to všetko, úplne na hovno.

Všetko je preč, stále sme boli v strese. Ako keď si dnes namontujete alarm, každá mucha vystraší. Stále porady, analýzy, pohotovosť. Na čiare stresy, v základniach. Boli aj rakety, jednu sme vystrelili na Slovensko. Pristála presne, už si neviem spomenúť. Pomáham mu, asi na Tureckom vrchu pri Bratislave, dávam na tretí pokus a plukovník víťazne skríkne, áno, to bol ten cieľ.

Vrch "Poledník" s atypickou vežou a zavesenou konferenčnou miestnosťou, sledoval svetovú situáciu, nízko letiacich cieľov. Z vrchu je vidieť hranicu, ako išiel plot. Nestihlo to riadne zarásť ani za 30 rokov. Bohvie, čo tam liali za herbicíd, ten môj účinkuje, vždy len jednu sezónu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Strašné sú však knihy spomienok, ktoré sú na každom rohu, popri cyklotrase. Je to v keramike zaliaty pamätník na rôzne udalosti, stavby, obce, sklárske huty, brúsiarne, mlyny a pohnuté osudy ľudí. Veľa Nemcov bolo odsunutých v dôsledku vojnových udalostí, Benešových dekrétov, ale neskôr po roku 1948 aj tí, čo zostali a nič zlé neurobili, len prekážali v strážení hraníc. Mohli by sa u nich skrývať utekajúci. Zlatá Studna, Bučina, České Žleby, Horní a Dolní Cazov, Havránka a iné vytvorili krajinu v nemčine označovanú, ako Niemandsland. Zem nikoho.

Vo výške 1100m som narazil na zaniklú samotu Ranklov, siláka Seppa Rankla. Živil rodinu zvážaním dreva alebo povozmi pre blízku osadu Zlatá studňa, kde bola sklárska huť. Zaujalo ma, že chodil pravidelne do kostola v Nicove, čo je o 600m nižšie a 8km ďaleko, pešo. To že vyriešil množstvo krčmových hádok, bolo o ňom známe a česky píšuci básnik Šumavy Klostermann, ho takto tiež spomína.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Je pozitívne, že spomienky sa oživili v spolupráci Juhočeskej a bavorskej univerzity v Deggendorfe, v projekte "Photostruck", oživlo 3000 stavieb v tristo obciach. Nikto však nezmyje krivdu a plač, ktorého slzy potemneli, ako tá rašelinová voda, ktorá tečie do sútoku Vydry a Křemelnej pri Čeňkovej píle a napokon v Otave a Vltave, do Labe až do Hamburgu a Severného mora, kde chladne a mrzne, na ľad v duši.

Dnes si už ťažko niekto spomenie, ako sa to lámalo. Vyrástla nová generácia.

Určite ma v téme ovplyvňuje český TV seriál „Vyprávěj“, kde tvorcovia zachytili okamih a reakcie ľudí, po prestrihnutí hranice. Kultúrne zachytili atmosféru, reakcie, nálady a prekvapenia, ktoré jedinečná historická chvíľa prinášala. Zhovievavosť policajtov vo Wiedni, k nej patrila, ako im nariadil vtedajší starosta a novinár Helmuth Zilk. Za plotom, nám otvorili náruč priateľstva.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zaujal ma ten okamih, kedy pre rýchlu kontrolu, nariadila v tom iritujúcom diely, sprievodkyňa vytiahnúť pasy a otvoriť ich na strane s fotografiou. Všetci čakajú, pasovák vojde do autobusu a popraje šťastnú cestu, ani do jedného nepozrúc. Všetko je to od rozkazu. Ak niekto bude chcieť overovať, preverovať, vypisovať doložky, priznania. Zakazovať, obmedzovať, šikanovať. Môže, ale len do budúcich slobodných volieb.

Čo sme to tu vlastne chránili, strážili, ak sú ešte stále niektorí ľudia schopní vykrikovať, chcem socializmus, chcem komunizmus?

Asi najvýraznejšie na mňa pôsobí, otvorená hranica, kde nikto nestrieľa, iba ak na diviaka či jeleňa, nikto nemusí nič pašovať, trhy sú plné, v reštauráciach chutná divina, pivo rôznych značiek v slušnej kvalite. Nemusíte chodiť na úrady, žiadať o doložku, žobrať devízový prídel a trápiť sa, čo je valuta, čo devíza.

Je tu kameň, kilometrovník so znakom štátu, jedným druhým. Pred plotom bol kto? Za plotom bol kto? Predsa stále my. Systém nás uzatvoril do tábora. Zdanlivo sme tu behali slobodne, dokonca sme niekedy demonštrovali, mávali na politikov na tribúne, a smiali sme sa pri tom. Čomu? Nuž “papierovým hlavám”, ktoré nám vládli, niekomu dali, niekomu nie, smiech dušu vyslobodzoval, ale Jána L. Kalinu zatvorili. Vtipy na jednom mieste, dokonca Tisíc, strana ľudu nezniesla. Absurdný rozsudok, keď každý komunista chcel mať knihu vo svojej knižnici. Strana bola nad zákon, zatvorili, koho chceli. Stačilo položiť otázku, „aký máte názor na vstup Sovietskych vojsk na naše územie?“ Jedni knihu vyhodili a druhý ju opatrovali, ako oko v hlave. Vtipy bežali, ale nikto sa až celú generáciu neopýtal, či treba dať spať deti alebo súdruhov. Valec nespravodlivosti, nezastavujeme príliš dlho. Netušíme, či sa má akýsi Kočner priznať k objednávke, aby sme ho mohli odsúdiť alebo ho poslať do pekiel nepriamo, keď jeho vyhrážky, boli úprimne adresné. Je na každom z nás, či slnko v duši udržíme, ako kazateľ Jan Hus, na „lavičke Pravdy v Husinci“. Husinec je mestečko-mestys, kde Čechom v čase Protektorátu, opäť urobili natruc. Nemci zrušili vlakovú zastávku, hneď, ako to mohli urobiť vojenským rozkazom, po 524 rokoch od upálenia jedného aj druhého rektora Karlovej univerzity. Po 584 rokoch Poliak a Pápež kresťanskej cirkvi, Jan Pavel II, vyjadruje ľútosť, nad zdrojom konfliktov, ktoré rozdelili myseľ a srdcia. Prečo? Lebo sme im to väčšina, v eufórii slávy ústupkov, bez kritiky, dovolili. 

Miroslav Ferkl

Miroslav Ferkl

Bloger 
  • Počet článkov:  273
  •  | 
  • Páči sa:  1 428x

Nie je to predsavzatie, je to pokušenie a žiadosti mojich priateľov, aby som konečne začal písať, skúsme! Zaoberám sa nehnuteľnosťami, oceňujem, riešim stavebné problémy, poruchy, dozorujem stavby, sprostredkúvam predaj, nákup, prenájom, poradím-poslúžim-kým doslúžim! Ešte slúžim, článok o dôchodku dosiahol rekordnú čítavosť. Ak by nám za tieto blogy platili, možno by ten dôchodok, bol aj znesiteľnejší.Ospravedlňujem sa za chyby v textoch, ak sa vyskytnú a ja som ich doteraz neopravil. Redakcia je vážna a časovo náročná práca. Ak nenapíšeme svoj názor, neexistujeme. To je pocit, ktorý ma napadol, keď som si prečítal posledný rozhovor pre slovenské média s Fedorom Gálom v "N"ku. Mal by byť v učebniciach. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu