Boli to časy teroru. Dnes sa terorizujeme sami. Terorizujú susedia, čo sa stále menia, už si nedávajú ani menovky, zmenu nestíhajú, terorizuje reklama, terorizujú cyklisti bez zvončeka a svetla. Jedni nenosia rúšky zásadne, jedni ich vyložia na tvár, až ked sa s Vami stretnú a poslední chcú, aby ste zaplatili, nech aj 5000 eur pokutu, že nemáte rúško, hoc dvadsať metrov od nich.
Vznikajú televízie, firmy platia vysoké sumy za reklamu. Nemáte z filmu skoro nič. Beží reklama, vypíname zvuk. Obrátim sa k blízkej osobe a konečne pokračujeme v prerušenom, ľudskom rozhovore.
Zdá sa mi, že Mesto sa stáva, zlým miestom pre život. Pribúdajú počty psychicky labilných ľudí. Vysoká koncentrácia, je dobrá pre obchod a služby. Je tu snaha jednotlivcov, že organizujú komunity. Zlepšujú tento stav, ale sú to čerešničky na torte, perličky spôsobilého, družného života. Je ich málo.
Množí sa ostrý jazyk. Opäť sa vyťahujú tváre zlyhaných politikov. Vraj, oni mali aj dobrú tvár, opierali sa o najvyššieho. Asi im pravidelne radil, mali spojenie. Museli byť vraj takí (tisíce zmarených ľudských životov), aby boli spravodliví, tvrdí občas niekto a jatrí pevnú ruku nad občanmi, ktorí počujú na národ a vlasť.
Málokto nemá nič, na čom by mu nezáležalo. Ideálny politik, má priateľov na jedno použitie. Ideálny kritik, strana na jedno použitie. Ak chce niečo dokázať, musí byť v parlamente a ideálne vo vláde, len, mal by mať zvuk a tvár. Už nestačí mať ľudskú, musí to mať TVAR, z ktorého môže byť v budúcnosti aj sľubovaný útvar, nie bezcharakterný patvar, bez chuti a vône.