Moja dážďovka ešte žije, žije v očakávaní riadneho dažďa, veď sa volám dážďovka. Pripravil som jej peliešok, nový kompostér. Je zasadená cibuľka, petržlen, kaleráb, hrach,mrkva, cesnak, bazalka. Z kríkov som doplnil čučoriedku, ríbezle. Vyschnutú jabloň nahradil novou a pridal som aj ázijskú hrušku. Tu na severe sa mi moc nedarila Magnólia, hlavne po tom, čo mi ju horlivci z radov zaťov, kosiči trávnikov, zoťali. Tri roky živorenia a dnes som ju nahradil novým koreňom, ako aj rododendrón, ktorému moja verila, že sa spamätá po zime, ked ho ostrihá. Nespamätal sa. Čakali sme rok.
Inšpiratívna dážďovka, jatrila moje spomienky na časy, kedy znamenala vstup do partie. Mali sme deväť rokov. Kto ju dokázal dať do úst, bol hrdina a zaujal vysoké miesto v hierarchii. Už vtedy sme rozmýšľali, či neumrieme, ak ju povaľkáme na jazyku. Je to len predsudok. Dážďovka je potrebná, hlavne bez nej, nemáme, žiadny poriadny humus a prírodné hnojivo. Tak nejako, to bude aj s našou imunitou.
Užili sme si tridsať rokov slobody a zrazu tu máme, nové prekážky, hranice, obmedzenia. Obrovskú spotrebu dezinfekcie. Tradične v moskovských uliciach ju rozstrekujú polievacie autá. Kedysi len osviežovali, dnes nás oblievajú, možno alkoholom, tešia sa notorici, ako voňajú ich ulice.
Máme čas. Na samote, kúrime drevom. Ráno mrzlo, na starej vani, plnej dážďovej vody, sa vytvorila ľahká zmrznutá kôra. Svitá, vtáci zaburácali, ako tribúny po góle, ale zasa stíchli. Táto jar, ide akosi pomaly.
Čítam správu, že nám budú platiť, keď budeme tankovať palivo do našich koní. Až tak klesajú hodnoty ropy, na našu radosť. Už len, aby nás nezdržovali na hraniciach, pri obnove cestovného ruchu, či pri plnení nesplniteľného programu vlády.
Je ambiciózny, držím mu palec a zázrakom, nikdy nie je koniec. Stále sa dejú. Vraj dážď, príde v sobotu.