Obyčajná chrípka!

Autor: Miroslav Ferkl | 20.3.2020 o 18:01 | Karma článku: 8,34 | Prečítané:  3007x

Takto reagovali v minulosti viacerí, na kašel, bolesti v krku, sople, malátnosť, bolenie celého Ja. Predjarie, bolo úplne normálne, že ste ju dostali.

„Idem k lekárovi“, zmohli sme sa povedať šéfovi, vedúcemu, riaditeľovi, pod vplyvom plnej zamestnanosti a hrozby obvinenia z príživníctva. Mať papier neschopnosti výkonu práce, často to boli výmysly, bolo treba plniť súkromný plán výstavby rodinných domov, byty pre štát v KBV počkajú. Stretnutie v čakárni bolo masové, ak výučba nemala efekt, viac ako polovica školy chýbala na vyučovaní, školy sa zatvárali a nikto z toho nerobil tragédiu. Podniky bežali, ako bežali, moc sa neponáhľali.

Tragédia bola, že nás vôbec netestovali, skoro nikoho a keď už mohli, bo ľudské práva, je to vraj zbytočné. Väčšinou sme dostali antibiotiká. Na zápal, na budúce problémy, prevencia. Všetci hovorili o chrípke, ale vraj to nebola chrípka, len sme chripeli a niektorí dokonca, úplne stratili reč a nechutila im už, ani borovička.

Na poslednom predvolebnom stretnutí, chcel som vidieť kandidáta do NR SR, pána Harabina, generál Čombor, však vyhlásil, pán Harabin trpí „virózou“, preto neprišiel na stretnutie so svojimi voličmi, pozdravuje Vás.

Po dlhom čase, som teda počul výraz, viróza a to dokonca od lekára, generála. Vraj tu mutujú štyri druhy koronavírov a tak, sem tam dostaneme nejaký mutant. Obvyklou cestou, kvapôčkami, slinami, dotykmi-už mi naozaj chýbajú, chýba mi aj obyčajné podanie ruky a to sme v tom krátko, v stave núdze.

Všetko dookola je pozatvárané, nemá ma kto ostrihať. Sused má otvorenú garáž, vidieť ho pobehovať s rúškom na tvári. Vyzerá to smiešne, kedže je sám, na vlastnom pozemku, za dvojmetrovou ohradou. Možno ide na nákupy, tam musí mať rúško.

Vidím ďalšieho suseda za oknom, bývalého kolegu, s ktorým som neprehodil veľa slov na poslednom pohrebe, okrem pozdravu. Zazvoním mu, mám čas na dve vety, však sa nič nedeje, len mi je clivo, chýba mi sociálny kontakt. Mám nasadené rúško a budeme mať odstup.

Otvorí, za ním stojí nervózna manželka, drží ho za košeľu, ťahá ho späť, že nemôže von a snáď mi podať ruku. Vymeníme si dve vety, nikam ma nepozýva, strach z nákazy, sa dá krájať! Hovorí, že on sa nebojí, dokonca nemá rúško, je predsa doma. Ale žena je citlivá a veľmi rozrušená zo situácie. Končíme opäť krátky rozhovor, nič sme si dokopy nepovedali, nestihli sme. Žena má strach, strach o život, o posledné kvapky života v pozemskom raji, či pekle?! Len ľudia, si vedia robiť peklo. Časom sa mi zdá, že sa vedia v tom robení, aj zdokonaľovať. Horor je naše obyčajné remeslo.

Každý deň počúvame čísla, čísla vyšetrených, nakazených, vyliečených, úmrtí. Minule dokonca správa, že je boj o miesto v márnici!??! Máme to fakt správne čísla?! Alebo to, ktosi zasa zneužíva a nehovorí nám pravdu, hoc v Pravde.

Pri tom máme jedno úmrtie, a po pitve je isté, že to nespôsobil „nový coronavírus“, ale obyčajný infarkt .

Čísla sú zmätkové, vyrábajú vlny, poplašné správy. Vôbec nevieme skutočné hodnoty, čo spôsobili iné príčiny a čo nové choroby.

Zastavený život je nepríjemný. Niekde Vás nepustia, niekde len pojednom, potroch. Stratili sa úsmevy, pozdravy. Stávajú sa z nás mátohy. Ako v horore.

Zastávka na benzínovej pumpe, hoci tankujem naftu. Mal som košelu, nohavice, rúško aj rukavice.

Nikto neupratuje, špinavé toalety, ako za starých čias. Len mi je fakt čudno. Nikde nikoho nevidím, že by kýchal, strácal hlas, potácal sa v horúčke. Tie čísla sa mi vidia nízke, bolo ich obvykle viac a bralo sa to normálne.

A tak sme tu, potenciálna hrozba, dokolečka nám hustia do hlavy základy hygieny, ako v materskej škôlke!

Správy nás „povzbudzujú“, do zimy, chytíme to všetci, povinne, aby sme si vytvorili imunitu a prežili aj túto démonickú Pandémiu, malých čísiel.  

Prvý čo to chytí, je určite môj sused, ktorý nadávajúc na všetky nedostatky, čo nemôže nikde kúpiť rúško, sadol ráno na bicykel a uháňal do obchodu, vírus dostávať alebo ho už ďalej šíriť, lebo nie všetci majú v obchode rukavice a kozmické obleky, aby nič nechytili alebo nerozdali. Zachránia nás „kmeňové bunky z Číny“, vraj to pomohlo, nakazeným dobrovoľníkom, hlásia.

Čo ak, táto vynútená pauza bude trvať veľmi dlho? Stane sa aj zo mňa Mátoha, ktorá stratila dôležitý, civilizačný a sociálny kontakt. Kontakt s kultúrou, knižnicou, kaviarňou? Už sú tu liečitelia na depresie. Na ponorkové choroby. Čo iné môžete ešte dostať, keď sa z paneláku nepohnete?!

Už teraz mám husiu kožu, keď mi každý deň chodí správa:

Coronavirus-Live updates.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?