Vďaka Kocáb!

Autor: Miroslav Ferkl | 24.8.2018 o 10:58 | (upravené 28.8.2018 o 10:58) Karma článku: 2,77 | Prečítané:  950x

Je po oslavách 50tky udalostí z roku 1968. Márne však hľadám v kalendári nejakú zmienku, že sme sa tento deň znova narodili, lebo nás nezabili.Sudorov rozhovor s Kocábom v Nku 20.8.2018, ako nás opúšťala okupačná a hrozivá 

cudzia armáda, je výborný.

Je lepšie čítať noviny s aktívnou diskusiou. Fakt ma to baví. A baví ma, ked niekto úprimne povie svoj názor. Mal som vtedy 12 rokov a to si človiečik už čosi pamätá a vie. V aute ma od 4 rokov vozil môj starý otec, sanitkár, aby som sa cez deň nenudil. Nechodil som do škôlky. Moja škôlka, boli tieto cesty a dokonca armáda v meste. Bola všade prítomná, valila sa nám okolo okien neustále, kdesi na Hradisku trénovali a presúvali sa po Bratislavskej ulici v Žiline smerom na dnešné sídlisko Vlčince. Raz kolóny vozidiel, raz obrnence a raz tanky. Matka, ako civilný zamestnanec, mizerne platený, robila v tajnej spisovni, občas som ju bol pozrieť, pustili ma. Všade uniformy. Zelené, modré, khaki, parádne, oprímované, ovešané vyznamenaniami. Niektorí civili mali vojenské chovanie. Už ste nevedeli, kto je a kto nie je vojakom, agentom, či čo. Všetci čakali po II aj tretiu svetovú. Najviac vojska som videl pri kubánskej hystérii, to už nevedeli, ani kde parkovať, stále sa cvičilo a aj keď cvičenie skončilo, stále sa tu poflakovali cudzí vojaci. Eto bolo normalno, strážili si súdruhov na zemi aj na nebi. Stíhačky lietali, neustále sme počúvali desivý rachot zo sonického tresku. Zvykli sme si!? Ja nie. Zatuchlé zriadenie, stále sa pripravujúce na vojnu, sa Dubček pokúsil vyvetrať. Mal šťastie na ľudí a hádam že ten krok, uvoľniť, zrušiť cenzúru, bol najlepší. Všetko ďalej išlo, akoby samo. Uvoľnil myseľ a iniciatívu ľudí, zaviedli sa predlžené weekendy (to slovo muselo marxisticky a protiamericky naložených komunistov doslova žrať). Národ ho pochopil, uvoľnila sa kritika, trhy boli zrazu plné tovaru, v TV a kinách zaujímavé filmy, cestovalo sa, mohlo sa študovať v zahraničí, všetko. Otec uvažoval o vlastnej projekčnej kancelárii. Odišiel na pracovnú cestu do Wiedne, loďou po Dunaji. S ním sa vrátila farebnosť sveta, doniesol mi 12farebné guľočkové pero, okrem iného. 

Že sa skoro celá Varšavská Zmluva, zhromaždí v ČSSR, bolo nenormálne, ale očakávané, keďže súdruhovia žiadali o internacionálnu pomoc. Použitie zbraní proti neozbrojeným ľuďom, bez vyhlásenia vojny, je podľa mňa dielom blázna a velezrádneho sprisahania.  To nebolo cvičenie, to bol masaker. Všetky obete, nikto už nespočíta, policajti dostali dokonca príkaz, skartovať prípady.

Zločinci-vlastizrádci, sa pomocou cudzích zbraní, dokonca atomových, zabetónovali na desaťročia vo svojich úradoch. Lož sa stala pracovnou metódou a mierou spoľahlivosti súdruha.

Otec chystal dlhú poznávaciu cestu. Z hranice ho potupne vrátili. Vraj nemá platnú vycestovaciu doložku, o polnoci predchádzajúceho dňa, všetky zrušili. Vraj hranica nie je korzo. Cítil som to, ako zradu, poníženie. Tešil som sa na jeho zážitky z cesty po severe, či  juhu Európy. Do konca života, sa už nikde na „západ“, nepozrel, zatrpkol. Záhrada ho spoľahlivo zamestnávala a liečila.

V roku 1980 som mal možnosť, ako študent na výmennú prax, vycestovať do Západného Nemecka. Niekto, akýsi anonymný hlas v telefóne zariadil, že som nešiel, hoci ma vybrali.

Neskoršie v rokoch 1980-1989 som bol nedobrovoľne, niekoľkokrát v tých podobných železných maringotkách, ktoré nás obsadili. Bol som odvedený, ako vojak, pod prísahou, brániť vlasť. Rok predtým celú divíziu vyviedli na hranicu Poľska, rozprával nám veliteľ. Akcia Krkonoše, sa nakoniec nedokonala, divízia sa po vyhlásení výnimočného stavu, vrátila späť do kasární. Mala obete na životoch. Ako to môže dopadnúť s vojakmi, bez zastávky hnaných niekam do pozícií, bez veľkých skúseností. Na prvom moste, sa jeden tank prevrátil do vody a všetci sa utopili, vo Vltave. 

Týždne v poli sme boli vyvedení. Nemali sme na výber, buď počúvame na rozkaz alebo v lepšom prípade, sedíte v Sabinove, kde bola vojenská väznica. V tej dobe, ešte platil trest smrti a poľný súd, bol nemilosrdný.  Čakali sme na rozkazy, mrzli, občas o smäde a hlade. Vo vysielačke sa mlel kaleidoskop jazykov, čudná nemčina, angličtina, ruština a naši mlčali. Našťastie zostali len pri tom, že motory tankov, nechali hučať niekoľko hodín, do rána (počul som, že bol generál spokojný s tým hlukom v celom údolí...). Našťastie tanky zostali, aj na poslednom letnom vyvedení, podobnej čiastočnej mobilizácii v roku 1989, nehybné v zákopoch a nepohli sa žiadnym smerom. V roku 1997 si zo mňa posledný náčelník vojenskej správy Jožo s červenou tvárou, vystrelil, keď ma telefonicky povolával na päť týždňovémanévre. To už sme sa poznali, zo sauny, kde sme sa na všetkom,  sprosto uvolnene chechtali. Že, načo to všetko bolo, pre koho? Otázka je otvorená stále, keď niekto mobilizuje.

Celá spoločnosť, bola vtedy pripravená na sprostú a nezmyselnú vojnu, proti medializovanému nepriateľovi, imperialistovi, ktorí vykorisťuje proletára. Veď keď to padlo, neboli tu žiadne poriadne služby.

Vojnu si, žiaľ aj dnes, nemusíme predstavovať, je neďaleko nás, je buď zamrznutá alebo horúca a opäť nevyhlásená. Vedie sa na Donbase, v Sýrii alebo na iných kúskoch sveta, zabratých ruskými vojskami, z nostalgie po ZSSR alebo je to imperiálne chvastanie, ako nevyliečiteľná choroba národa. Mám podozrenie, že sú to vlny, ktoré boli vyvolané udalosťami v roku 1968 u nás a pokračujúcimi operáciami, východných tajných služieb, ktoré pokračovali v šírení nenávisti, proti ktorej dovtedy bojovali spolu s demokratmi.

Po invázií vojsk v roku 1968, po stiahnutí sa armád do lesov, chodili medzi ľudí redaktori a pýtali sa ich, čo bude, čo čakajú alebo či sa im chce spievať, až mi to pripomínalo rozprávku, pokračujúcu z leta do zimy. Jeden neoholený gazda s klobúkom na hlave, stojac na poli, zahľadení do diaľky a budúcnosti hovorí, „čo vidím a čakám, čo môžem teraz v šesťdesiatke, už len hrob.“

Bolo by to všetko, snáď už len história, keby to nebola stále prítomná skutočná pravda, ako sa správajú ľudia vo vypätých situáciách, keď majú skutočnú moc a povinnosť konať. Konajú však často, ako zbabelci, nehľadiac na ľudí, obete, lebo im je bližšia košeľa, ako kabát a organizujú zločinecké skupiny, pripomínajúce stádo kobyliek.

Polemizovať, či o tom v roku 1968 vedeli politici, či nevedeli, že sem Varšavská Zmluva vykoná agresiu, ktorú neskôr vyhlásila za nelegálnu, či mali utekať, ako utekajú od zodpovednosti dnes mnohí, je nezmysel. Vtedy aj dnes vidíme, ako sa menia vyhlásenia, charakter, ako politici konajú.

Brániť sa!

Každý krok, by situáciu ešte zhoršil. Armáda v Československu, nakoniec vyhrala. Zostala na rozkaz, vkľude v  kasárňach, prevažne, hrdinovia boli, nakoniec ich pre istotu, boli celé ich jednotky rozpustené. Výsledok, okupačné vojská závideli jedlo a nocľah našej armáde, v pohodlných kasárňach.

Dívať sa však dvadsať rokov, do hlavne nabitej zbrane, nie je vôbec príjemné. Vydržať ten hluk, vydržať tie nehody, rozpárané autobusy tankovým kanónom, v noci neoznačené vozidlá, do ktorých narážali motorky, autá. Trvalo to veru veľmi dlho. Až skoro neverím, keď sa prechádzam po obrovskom letisku v Hradčanoch pri Ralsku, že tu neštartuje na nočné "boje", žiadna stíhačka, či vrtulník. Že na Jablonečku, kde boli umiestnené v palebnom postavení rakety s atómovými hlavicami, nikto nedrží palec na spúšti.

Dôležité je, že to skončilo, že niekto mal tú odvahu, im to povedať, odíďte! Vďaka Kocáb!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Koho a prečo si Trnka tajne nahrával na prokuratúre?

Informáciu potvrdil aj Daniel Lipšic.

Stĺpček Petra Schutza

To, že SDKÚ bránila Bubeníkovú, je ďalší kamienok do obrazu skazenosti strany

Správanie Mikloša nie je vierohodné.


Už ste čítali?