Straty a nálezy

Autor: Miroslav Ferkl | 14.2.2018 o 16:06 | (upravené 15.2.2018 o 11:27) Karma článku: 6,44 | Prečítané:  723x

Opäť som mal „šťastie“, na lavičke ležala peňaženka. To je už piaty nález za krátku dobu. Prvý, bol už tu v minulom blogu opísaný. Bola to peňaženka s peniazmi, ktorá nezaujímala tri dni majiteľku, lebo ona tam mala len drobné.

Inzerát však pomohol, nebolo potrebné úradníka. Ani pri ďalších troch nálezov mobilov. Jeden tiež ležal na lavičke. A o pár sekúnd, ako som ho zočil, začal vibrovať a zvoniť. Majiteľ prišiel k druhému telefónu a urobil pokus, zavolať svoj telefón. Nuž som dvihol, opísal situáciu a šťastný majiteľ o chvíľu priklusal. Teda sa priknísal, bol v značne pripitom stave. A kedže som ho s mojím psom očakával v najbližšej reštaurácii, poručil mi pivo, ako nálezné. Ocenil, že má svoj „tajný“ telefón plný dôležitých čísiel na svojich zamestnávateľov. Milé bolo, že jeden môj spolužiak, bol dokonca jeho strýc. Tak sa náš rozhovor, dosť predlžil. Telefón mu po chvíľke, po ďalšom pive, vypadol zo stola a rozletel sa na niekoľko dôležitých častí. Hádam sa bude dať poskladať, hovorím. Radšej som sa rýchlo dvíhol a porúčal, aby som ho nemusel aj s majiteľom dávať opäť dohromady. Všetko k tomu smerovalo.

 

Telefón v prachu chodníka v Toskánsku, po ktorom behalo a lietalo množstvo športovcov, bežcov, chodcov, cyklistov, som skoro nevidel, len tušil. Zablysol sa veľký displej. To bude dosť drahý telefón, SONY. O pár minút zvonil. Nebol ani zablokovaný, dal sa hovor prijať. Miesto taliančiny, ľubozvučná slovenčina. Jeden z našej bandy, čo išla predo mnou. Našli sme sa. Nálezné vyplatené formou kávy a pivka s poďakovaním, že v kempe príde aj slivovica. Pri mori, ideál nálezného.

 

Telefón na parkovisku. Čudoval som sa, že ho žiadne auto ešte neprešlo. Asi od straty neušlo veľa času. Počkal som a fakt, jeden sa začal krútiť okolo a čosi hľadať. Čo hľadáte? Telefón, niekde ho položil a odišiel. Vrátiť sa oplatilo a mne čakať. Obdaroval ma dvadsiatkou, bol veľmi šťastný a poďakoval.

 

Peňaženka s dokladmi. Vidím meno na kartičke. K mestskej polícii 300m, idem tam so svojím verným psom, ktorému tiež v túto večernú hodinu plním jeho zákonné práva. Službu má jeden človek, celú noc, aj v kancelárii aj v teréne. V meste sa skoro nič nedeje a je to jedno z miest, ktoré živorí.

Volám! Budem tam o dve minúty, hovorí strážnik v telefóne.

Peňaženku rozoberie, sú tam v tomto prípade aj papierové peniaze, žiadne drobné, sedemdesiat euro. Kartička aj z úradu práce, o evidencii nezamestnaného. Hlavne, že tam má adresu. Spisuje úradný záznam, vypíše aj moje údaje z ID karty a obaja záznam podpisujeme. Ja ako odovzdávajúci nálezca. Pýtam pre mňa kópiu, aby som predišiel budúcemu možnému nedorozumeniu. Strážnik na mňa vyrukuje, že na úradný záznam nemám nárok, že on už dlho robí u polície v rôznych zložkách a vie. Bránim svoje práva, že som o nich čítal v Ústave, ale nič nepomáha. Chodte na druhý deň za náčelníkom, nech on rozhodne a inak sú tu vraj kamery, všetko je snímané. Nevidím však žiadnu kameru. To však podľa mňa, je už neskoro. Ak dá človek nález z ruky tretej osobe, už nikdy nemá istotu, že bude nález pôvodný a tak aj odovzdaný do rúk majiteľa. Spoľahni sa na úrady. Je to viac, ako dva týždne a nikto sa neozval. Žiadne poďakovanie, žiadne nálezné.

Policajtovi som dal ruku s vetou, že dúfam, že ma nesklame, ked mi kópiu záznamu nedal. Mohol však dať vedieť, občanovi.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Zimný alebo letný, aký čas bude mať Slovensko

Na čo je vlastne dobrá zmena času.

Komentár Petra Schutza

Len či nebola konečnou zadávateľkou veštica

Tóthovo svedectvo o sledovaní je na úrovni nepriameho dôkazu proti Kočnerovi.


Už ste čítali?