Už mi nezavoláš!

Autor: Miroslav Ferkl | 24.12.2017 o 10:50 | Karma článku: 5,27 | Prečítané:  908x

Vždy som očakával Tvoj telefonát mamička. Boli sme dohodnutí, že keď sa zobudíš, ohlásiš sa mi. Sama si navrhla tému. Budem Ti volať, že ešte žijem.

„Mirko! Práve som vstala, už som raňajkovala, pôjdem do Auparku na polievočku a limonádku. Posedieť si medzi ľudí.“

 

Plačem, keď si na toto spomínam.

 

Už mi nezavolá.

 

22.12.2017, po večeri, naposledy v pokoji, vydýchla svoju dušu,

moja mamička Alžbeta rod. Sabová.

Nosil ju na rukách, Karel Čapek a iné osobnosti. 

Pôvodne mal starý otec meno Szabo, šialenstvo nacistov v Slovenskom vazal štáte, siahlo aj na to "z", že inak Vás vysťahujeme do Maďarska, donútili ho, zmeniť si úradne meno.

 

Posielam vianočnú pohľadnicu, vlastná tvorba. Misa hojnosti plná orechov a so zaujímavým nástrojom lupákom, bola vo Veľkej Trni u vinára Vdovjaka Matúša, keď som ju fotografoval, kedysi pred rokmi...symbolika orechov na Vianoce sa mi zapáčila. Otec a mama, pre mňa znamenali veľa. Dali mi pocítiť svoju lásku, vytvorili rodinu, bezpečie, prístav.

Vianoce, boli vždy pekné, radostné a všetci sme preciťovali pokoj duše, ktoré prináša tento sviatok narodenia Pána, čo začal šíriť pokoj cez lásku k človeku.

Cítil som, a videl, už ako malý človiečik, držiac sa maminej sukne, že v tieto dni sa všetci ukľudnili, kuchyňa bola stredom vesmíru, kapor nesmel chýbať. Nasýtené telo, môže uvažovať aj o duši.

V kuchyni u mamy nesvietilo svetlo. Podujal som sa ho vymeniť, náhradná žiarivka sa nedala zohnať, tak som vymieňal celé svietidlo. Dal som tam také, ktoré môže svietiť, skoro večnosť. Hovorím mame, ani ho nevypínaj, bude to tak dobre, sú Vianoce a to svetlo, je život.

Otec vždy rád montoval, opravoval, vymýšľal, zlepšoval, nemohol sa dívať, že niečo nefunguje. Zdedil som túto vlastnosť, som na to hrdý. Len som tak dlho behal po byte so šroubovákom, že si myslela, že sa jej manžel vrátil.

Na druhý deň vidím, že mi ráno volá.

Áno mamička, počúvam Ťa!

Tu nadstrážmajster Kubík, polícia Slovenskej republiky. Skoro ma porazilo, čo sa zasa deje, keď volá policajt z pevnej linky v byte. Tentoraz však vyhlásila pátranie po svojom manželovi a policajt sa potreboval uistiť, že čo sa deje a volal mi. Ukľudnil som situáciu, že otec v januári zomrel.

Matka bola jednou z obetí „Muža z Bulváru v Žiline“, ktorý prepadáva starenky a oberá ich o dôchodky. Tak mi to vylíčila. Že si najprv ku nej prisadol v Auparku, vyrozprával svoju historku a požičal si desať euro. Po čase prišiel, zazvonil, idem Vám vrátiť peniaze. Odtisol ju od dverí, nemohla už klásť odpor. Ani sa nemusel namáhať, potrebovala mať peniaze z dôchodku stále na očiach v kuchyni v kredenci, ako sme ten kus nábytku volali. Len si ich lupič vybral z obálky.

Po týždni si k nej znova prisadol v Auparku. Utiekol, keď ho videla mamina neter, ktorá šla náhodou okolo. Utiekol aj jej, keď jej matka povedala, kto to je. Že je to ten muž, čo ju okradol.

 

Zafixovaný termín ôsmy deň, kedy dôchodok dávali, mala stále na pamäti a niekoľkokrát sa ma pýtala, už týždeň predtým, kedy bude ten deň, kedy dávajú dôchodky.

Vysvetlil som jej, že peniaze, už musí mať na účte. A bude si vyberať, len koľko potrebuje. Ani by v dnešnej dobe nikto neuveril, keby som pri tom nebol, že zavedenie účtu pre ohrozeného penzistu, trvalo dva mesiace a pracovníčka na pošte päť krát vyplňala ten istý formulár, kým jej systém zobral mamu na vedomie. A to 3x skúsila jeden deň a 2x na druhý po týždni, lebo sa zasa vyhovorila, že asi to bude tým náhradným dokladom totožnosti. Matka 2x ohlásila stratu občianskeho preukazu, tiež sa to dnes  volá, identifikačná karta. Nikdy ho nestratila, našli sa všetky, ako aj tá prvá veľká kniha, ktorú sme museli stále nosiť za bývalého režimu, kde sme mali kedysi údaj o zamestnávateľovi alebo očkovaní a iné poznámky pre úradných činiteľov.

Nuž starší človek zabúda, kam veci založí. Potrebuje pomoc, nielen pri hľadaní. V penziónoch sú poradovníky s menami, ktoré tam pripísali už pred štyrmi rokmi, stále čakajú na pomoc.

Po roku sme sa dočkali, v jednom z 15tich poradovníkov sa uvolnilo miesto.

Bol najvyšší čas, kedže ma viac videla, ako svojho manžela, nie ako syna. Tak ma predstavila v penzióne svojím spoluobyvateľom. So všetkými si hneď rozumela, bola komunikatívna a podľa opatrovateľky, vyžarovala z nej láska, dobro, pokoj.

 

Mama mi volala v stredu ráno z penziónu, mala okolo seba stálu službu, hovorila im, mladé panie. Bola tam siedmy deň. Uisťovala sa, že budeme na Vianoce spolu. Určite mamička, budeme spolu, sadneme si k spoločnému stolu. Dala si večeru a spokojne zaspala.

 

Umrieť na Vianoce, je znamenie, že sa v nebi s otcom určite stretla.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Koho a prečo si Trnka tajne nahrával na prokuratúre?

Informáciu potvrdil aj Daniel Lipšic.

Stĺpček Petra Schutza

To, že SDKÚ bránila Bubeníkovú, je ďalší kamienok do obrazu skazenosti strany

Správanie Mikloša nie je vierohodné.


Už ste čítali?