Kultúra na Slovensku alebo Čapek.

Autor: Miroslav Ferkl | 29.6.2017 o 19:02 | (upravené 10.7.2017 o 18:42) Karma článku: 2,55 | Prečítané:  351x

Nedávno na konci marca, bola v Martine v SNM Múzeu kultúry Čechov na Slovensku sprístupnená výstava "Život a doba spisovateľa Karla Čapka."  

Bol som na vernisáži spolu s ľuďmi, ktorých vidíme na každom kultúrnom podujatí v meste alebo aj na Slovensku. Vážia si a vedia čo je kultúra.

Možno chodia aj takí, čo sa chcú stretnúť alebo najesť, vernisáž býva väčšinou skromná, jeden pohár vína a pagáčik sa skoro na všetkých ani neujde. Tých čo majú hlboko do vrecka, stretnete skôr na svadbách, kde sa všetkým hojne ulieva. Je to tiež súčasť kultúry.  

Spisovateľ KČ ma sprevádza však už dlhší čas. Odkedy som ho poznal ako autora, len z filmu v televízii s názvom Krakatit, Biela nemoc a z povinnej literatúry do roku 1982, od leta toho roku pre mňa „Ten spisovateľ z Prahy“, tak ho spomínal starý otec, dostal svoje plné meno Karel Čapek.

Prečo ho spomínal tak nedôstojne, už mal svoj vek a zabúdal mená, ale pamätal si, že ho vozieval po Slovensku, keď pobýval na statku pána Maximiliána Schwartza v Rumanovej, kde starý otec s rodinou býval a staral sa o vozový park spočívajúci z auta Ford. Boli tam aj iné vozy, väčšinou ťahané koňmi.

Dcérku Alžbetku, moju mamu, si vzala do opatery jeho manželka Oľga Scheinpflugová, tak sa jej videlo malé 2 ročné dieťa s plavými vláskami a šibalskými očami, poskakujúce po nádvorí. Nosiavala ju do vyššej spoločnosti, prakticky celej redakcie Lidových novín, maliara Justitza, hercov a herečiek, ktorých domáci pán pozýval, aby sa vraj podľa jeho vyjadrení „nezbláznil“ v krajine plnej vína a tabaku, v krajine rozľahlých lánov obilnín okolo Nitry. Preto zbieral a sponzoroval umenie. Bol „mecenáš umenia a kultúry “ako ho nazval môj priateľ Ivo Veliký, ktorý vo mne vyvolal viac záujmu o obe osoby bratov Čapkovcov na základe prečítania témy a miesta, ktorú som kedysi zveril do návštevnej knihy v Pamätníku KČ na Strži v roku 1998, lebo túto slovenskú lokalitu pobytu bratov nemal zmapovanú. Ivo pôvodne zo Sučian, bol skutočne Veliký priateľ a znalec bratov Čapkovcov, venoval veľa energie aj pri organizovaní Ceny bratov Čapkovcov v Trenčianských Tepliciach, ktorá aj po jeho smrti do dnes existuje a spája kultúru Čechov a Slovákov. Prvú výpravu do Rumanovej sme spolu urobili okolo roku 2000, ja som natočil aj krátke video pri prehliadke objektu v takom stave, akom skončil objekt po ukončení činnosti základnej školy a odovzdaní obci. Priestory to boli zaujímavé. Pri predstave, ako zariadené so zbierkami obrazov a sôch aj v parku, to bol hotový zámok s parkom rybníkom a bazénom, kde sa naučili všetky rumanovské deti plávať. Pôvodne bol objekt vykurovaný z chodieb klasicky, aby sa neprášilo do izieb a s veľkou nádržou na teplú vodu na povale, boli tam už aj kúpeľne, píše sa krátky, ale úspešný čas prvej Československej republiky. Mal rozľahlú pivnicu, kde spomínal jeden vinár zo Zemianských sadov, ktorý ju poznal, že tam bývalo "500hektov" vína a že bez červeného nemôže byť ani jeden deň. Nuž muselo byť veselo, keď kultúra víťazila aj v zapadlej Rumanovej. Dnes ju pripomína aj divadelný spolok Meteorit. Možno tam spadol, rovno z Prahy. Stojím nedávno pri obecnej tabuli vedľa kaštieľa a dívam sa na staré fotografie. Vidím tam aj môjho starého otca a mamu s mojou matkou ako 2-3ročnou, niekto ju tam dal, lebo na nej je vidno aj kaštieľ. Hľadal som, kto to mohol byť a náhodou cez divadelný spolok som ho vypátral, volá sa Milan Bališ a je tam organizátorom kultúry s vydávaním kultúrných občasníkov, majú aj klubovňu, kde sa stretávajú.

Starý otec Július a mama Elena už nežijú, matka Alžbeta si občas v nastupujúcom 83 roku, ešte na nejaké udalosti spomenie, kedže však bola malá, vnímala spoločenskú veselosť pri stolovaní bez pomenovania, kto je kto. Kto ju nosil sa dozvedela až po rokoch, keď dokázala vnímať a pamätať si súvislosti. Rád by som napísal viac z krátkeho rozhovoru na dlhej ceste do Prahy, Budapešti, Wiedne, na Oravu a po okolí Rumanovej, ktorý sa odohrával medzi mojím starým otcom šoférom Fordky Júliusom Sabom a Karlom Čapkom, preto tieto súvislosti skúmam už od roku 1986, kedy Karel Pech moderoval filmovú spomienku z Oravy, spomienku na ich pobyt pripomína tabuľa na hoteli v Oravskom Podzámku. Uvádzala to vtedy TV Ostrava. V obnovenej expozícii na Strži-Pamätník KČ južne od Prahy, ktorú tiež nedávno v apríli otvorili, sú fotografie zo Slovenska, z Krivej, z Oravského podzámku, Čapek nadšene fotil ľudí, deti, krajinu. Bola mu inšpiráciou pre diela, ktoré v krátkom živote za 48 rokov vytvoril. Nezabudnuteľné sú originálne rozprávky, ktoré svedčia o jeho analytickej vnímavosti detského sveta. Dielo stále žije a spoločnosť Bratov Čapkovcov, má stále rovnaký počet záujemcov už 70 rokov, kedy ju založili nadšenci jeho Diela, ktoré sa číta, hrá, filmuje, je argumentom pre udeľovanie cien, grantov, je dôkazom zachovania šťastného života na planéte, keď budú ľudia v strehu pred slovami a činmi politikov. Karel Čapek to vedel vnímať a naučil to už cez svoje Dielo aj mnoho ďalších. Kultúra a vnímanie srdcom, cez literárnu či divadelnú skúšku nášho citu voči svojím blížnym, je predpokladom, aby sme ako ľudstvo nezanikli. Určite si to nikto nepraje, ale z krátkej histórie vieme, že šialenci sa našli, čo to pre uskutočnenie svojich sociálnych pokusov plánovali s použitím najničivejších zbraní, hoci apokalypsu druhej svetovej vojny mali denne na pamätníkoch na každom rohu a na svojich očiach.

Dnes som tesne pred záverečnou prišiel do Múzea kultúry Čechov na Slovensku a bol som jediným návštevníkom za celý týždeň. Výstava trvá až do septembra, ale znížený záujem o ňu, ma desí. Nie je to dobrá perspektíva, keď tu vládnu ľudia, čo rušia a dávajú príkazy na sťahovanie napríklad Kalinovskej knižnice usadenej v Pistoriho paláci v Bratislave, zrejme tesne pred privatizáciou. Ani stretnutie významných ľudí na Slovensku a verejné čítanie nepomohlo. Je to obraz kultúry na Slovensku? Slovensko prešlo od prašných ciest s Čapkom, dlhú cestu k tomu, že čas na kultúru si môže dnes v modernej dobe nájsť každý, len mu to musí spoločnosť dovoliť a spoločnosť, to je aj vláda tejto republiky, ktorá dnes zápasí s nárastom podporovateľov kultu násilia voči neprispôsobivým, vojnovým migrantom, obeťami násilia, čo nikdy nemalo dobrý koniec. Nestačí vykrikovať, že najprv povinnosti, až potom práva. Kultúra je o inom, tej sa musí spoločnosť stále venovať a chrániť ju.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Koho a prečo si Trnka tajne nahrával na prokuratúre?

Informáciu potvrdil aj Daniel Lipšic.

Stĺpček Petra Schutza

To, že SDKÚ bránila Bubeníkovú, je ďalší kamienok do obrazu skazenosti strany

Správanie Mikloša nie je vierohodné.


Už ste čítali?