Ako vyzerá smrť?!

Autor: Miroslav Ferkl | 22.1.2017 o 11:41 | (upravené 24.1.2017 o 9:57) Karma článku: 8,65 | Prečítané:  1269x

Prišla vo štvrtok, otec bol na ňu pripravený. Malý vzrastom, ale veľký pedant na všetko. Celý jeho život sa niesol o zodpovednosti, aby veci mali zmysel, boli na poriadku.

Odrazu si sadol, prestal sa hýbať a už neprehovoril. Matka 82 ročná, ochotná otcovi stále pomáhať, si nevedela rady, čo má robiť 5 hodín, kým zavolala od večera až pred polnocou synovi. Po opise situácie, volám na 112, vysvetľujem čo sa deje, nedostávam však žiadnu otázku, ale prepínajú ma po minúte, asi ďalšiu minútu na záchranku. Vysvetľujem znova, kým pochopia, že si nerobím žart, kým si zapíšu adresu, meno musím vyslovovať tri krát a nakoniec priezvisko musím spelovať po písmenkách, lebo ho oni stále zle počujú. Zaujíma ich prečo mám inú predvoľbu, ako je miesto požadovanej pomoci. Udávam číslo pevnej linky na otca, ktoré si overujú, našťastie matka je pri telefóne a po mojom ukľudňovaní a poučení, že musí otcovi pustiť pomoc, otvára záchranárom dvere na dome aj byte. Otec má zvýšený tlak aj tep srdca. 150/115 a 110 zapísané na ponechanom lístku doma.

Odvezú ho na interné oddelenie v Žiline. Je tam chrípková karanténa, skrátené návštevné hodiny na jednu hodinu poobedie. Udržujú rodinu v nevedomosti 90minút, hoci ide nejaká služba dnu, pýtam sa na otca menovite, áno je tu, ale nemôžem Vás pustiť, podávame informácie od 15-15,30hod. stojím za dverami, otec vtedy ešte žije, práve ho priviezli z rontgenu, ako som sa postupne podozvedal neskoršie. Púšťajú nás, vchádzam do izby a skoro ho nespoznávam, je mŕtvolne sivobledý, tvár je scvrknutá, na oboch rukách napichaný infúziami, ústa ma otvorené, oči zavreté, leží na tretej posteli pri okne, ostatní pacienti sa venujú sebe, prvý od dverí s čiernymi opuchnutými nohami má už dve návštevy, stredný polosediac a pri kyslíkovej fľaši gúľa poplašene očami. Musím si prečítať meno na posteli až vtedy verím, že tu pri okne leží môj otec. Vidím, že infúzia dotiekla, chytám ho za ruku, je ešte teplá, mám dojem, že sa viečko pohlo. Bol to posledný záchvev, je koniec, srdce sa pri mojom dotyku skutočne pohlo, je to vidieť na zázname kardiogramu, ktorý potom ukazuje už len rovnú čiaru. Koniec však vyzerá, ako zemetrasenie. Keď o smrti hovoríme, nezdá sa nám tak krutá a studená, ako keď ju zažijeme bezprostredne, priamo na dotyk a s vlastným otcom. Chytá ma kŕčovitý vzlyk, tlačia sa mi slzy a doslova škriabem stenu v izbe.

 

Jeho život nebol ľahký, jeho otec prišiel v prvej svetovej o ľavú ruku. Môj otec bol najstaršie dieťa zo štyroch, keď sa stal polosirotou. Len krátko po prechode víťazných armád, im zomiera matka Emília a on vtedy už 18 ročný  sa stáva zodpovedným za celú rodinu. Má ju na starosti, kým jeho otec invalid zabezpečuje obživu v predajni tabaku a novín s jednou rukou. Tento čas ho poznačí na celý život, vyžaduje plnenie pokynov nekompromisne a veľmi dôrazne, čo všetci celá rodina cítime na svojej koži, ale často uznávame, že má nakoniec pravdu. Odmenou je, že svet okolo nás funguje snáď dokonale. Otec si vie so všetkým poradiť. Je obdivuhodne v nedostatku doby po vojne a v nasledujúcom socialistickom šetrení vynaliezavý, šetrný a skromne citlivý k rodine.

Prakticky sa vie postarať o svoju rodinu na Slovensku v Žiline, aj pomáhať svojmu otcovi na severe Čiech v Kláštere nad Jizerou, s údržbou domu mu pomáhajú súrodenci, keď môžu, majú už však svoje rodiny a váha údržby je na ňom a ja mu musím pri tom, ako syn povinne pomáhať. Napriek 400km vzdialenosti v začiatkoch pobytu na Slovensku, chodí domov každú nedeľu, pracovalo sa vtedy aj v sobotu. Je ešte slobodný a sestra mu v noci vyperie, aby večer v nedeľu bol opäť na týždňovku vychystaný. Neskoršie po roku 1964 celú českú rodinu navštevuje pravidelne na svojom aute Škoda 1000MB. Na auto je zvlášť pyšný a citlivo sa oň stará celých 55 rokov, je predsa vyučený cizelér. Až ho napokon, keď už nemôže šoferovať, predáva ako udržiavaného veterána, ktorý robí radosť, ako auto č.1 na svatbách a iných oslavách vo vrútockej firme Perax pana Madyho, ktorý ho od otca kupuje v roku 2015.

Produktívny vek venoval rozvoju Slovenska, ako projektant zdravotechniky v Stavoprojekte Žilina, ktorý pomáhal zakladať a rozvíjať. Jeho koníčkom okrem rodiny, turistiky, fotografovania, remesiel, boli rybárčenie na obľúbených riekach žilinského kraja, Varínke, Kuneradke, Rajčianke. Mal 15 rokov záhradku pri žilinskej plavárni, kým tam nevybudovali parkovisko pre výstavy Sympomech. V roku 1980 opäť začal na novo budovať záhradu s chatkou nad Mojšovou Lúčkou v osade II. Plody z nej a pohyb pri jej obrábaní spolu s jeho rodinou, mu vytvorili šťastné a zdravé zázemie, ktoré ho potiahlo do vysokého veku, bez jedného mesiaca skoro 90 rokov.

 

Ako má vyzerať motto činorodého a poriadneho človeka?

Odišiel si mysliac na všetkých. Postaral si sa vždy o všetko potrebné. Tvoj život mal zmysel a poriadok. Rodine budeš veľmi chýbať.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Koho a prečo si Trnka tajne nahrával na prokuratúre?

Informáciu potvrdil aj Daniel Lipšic.

Stĺpček Petra Schutza

To, že SDKÚ bránila Bubeníkovú, je ďalší kamienok do obrazu skazenosti strany

Správanie Mikloša nie je vierohodné.


Už ste čítali?