Sediac v najteplejšom neveľkom kľudovom bazéniku, počujem z rohu ruštinu. Nevadila mi, rozumiem, veď sme sa ju učili 8 rokov a bola aj maturitná. Nie som ďaleko, asi 3m, počujem útržkovite, lebo nad hlavami v televízii čo visí na stene, zároveň bicykluje Sagan a spol. Dvaja muži od 25-45 rokov sa chvíľu bavia o akejsi úlohe. O chvíľu jeden donesie veľký telefon, skoro tablet a začnú sa fotiť. Na obale z jednej strany, kde je objektív, má fotografiu postavy v zapadajúcom slnku, známa tvár a zrejme aj postava Vladimíra Vladimiroviča Putina v pasujúcom tmavom obleku s dobre nasvietenou tvárou. Obaja fotografisti neskrývane prezentujú svoju fotku a úlohu, ktorú dostali, aby nám svojho poloboha predstavili z blízka, vzdialenosti ktorej musíme pochopiť, ako ho majú radi, že nemôžu bez jeho Ikony ani na chvíľu vydržať v pariacom sa bazéniku, kde sa väčšina skutočne potí a varí. Všimnem si, že ma starší z nich uprene pozoruje, či zareagujem, či mi čosi vyčíta v tvári, kedže si všimol, že som si všimol ich Ikonu.
Čo môžem povedať o bývalom, súčasnom a budúcom prezidentovi Ruska, „záchrancovi ZSSR 2.0“, ktorý dostáva viac ako 100% hlasov, hlavne v Čečensku. Nedávno som stretol jedného klienta, čo jazdí kamiónom do Ruska a ďalej. Pýtal som sa ho, ako je tam, či už môžem bez obáv cestovať na východ, aby ma nezastrelili, nezostrelili či na zemi, nebi alebo na Červenom námestí? Že určite, je tam pokoj, no príšerné rozdiely, v Moskve stojí pivo v prepočte 7 Eur a mimo Moskvy, kde sú platy do 200 Eur je všetko lacné, aj pivo za 20 centov. Čakanie na hraniciach trvá podľa výkonu administrácie od 5 hodín do troch dní. Vozí drahý značkový tovar prevažne do Moskvy. Je isté, že ten čas chýba v rodine doma. No zvykol si.
Ja si neviem zvyknúť, aby mi niekto nanucoval zasa svoj názor, ukazoval mi svoju Ikonu z krajiny, kde kedysi väznili milióny ľudí, ktorých udávali z rôznych dôvodov ich spoluobčania, susedia, spolužiaci, sokovia v láske a dnes v podnikaní či v politike. Vtedy aj bez súdu, kapacita nepostačovala, stačilo aby Vás posadili do vagóna s udaným smerom Sibír. Našli sa nadšenci, poblúznení ideológiou a dobrovoľne išli budovať, žiarivý komunizmus. Nevadilo im, že im nikto nedal nástroje, jedlo ani ošatenie, šli v mraze, zime, hladní, ale nadšení. Niektorí Rusi či Bielorusi, si kladú otázku, ako sme takto mohli žiť? Kladú si otázku, ako mohli naši spoluobčania po nás útočiť, zabíjať nás na ulici, keď ZSSR končil? Dôvody popisuje vo svojich knihách Svetlána Alexándrovna Alexijevich, zachytiac hlas človeka v časoch Ruska, Sovietskeho zväzu, v časoch Lenina, Stalina, Malenkova, Chruščova, Brežneva, Andropova, Černenka, Gorbačova, Jelcina a teraz v časoch záchrancu Sovietskeho zväzu a Slovanov, Ikony Rusov V.V.Putina, ktorý programovo posiela zástupcov vyškolených FSB alebo na veľvyslanectvách a konferenciách organizovaných pre nové časy a našich milovníkov, akým je aj náš Janko Čarnogurský.
Máme sa niečoho báť? Musíme sa niečoho báť? Nie je dosť príkladov v dejinách, že sa dnes nemusíte nikoho a ničoho báť, okrem nevyspytateľnej prírody a jej tvorcu? Musí tu byť stále nejaký zástupca, ktorý šíri strach a útočí do Vášho podvedomia, aby si Vás podmanil pre svoje politické presvedčenie, aby ste nosil jeho Ikonu v taške, na telefóne, čítal jeho knihy, ktoré on nikdy nestihol napísať, aby sme verili jeho slovám bez kritického myslenia? Musíme si stále v niečom klamať, ohýbať spravodlivosť, zneužívať moc a štát? Prečo by sme tomu mali uveriť a neveriť tomu, čo práve žijeme? Že sme slobodní a slobodne sa rozhodujeme. Je naše právo a povinnosť si slobodu vážiť a brániť ju. Brániť zlostným ideológiám, potláčajúcim právo na názor, život a šťastie jednotlivca. Ten je krehký a môže sa rozbiť. V to dúfajú nositelia Ikon, aby nás opäť ovládli.