Ako sa mohla tak vzácna trofej stratiť. V Československu sa nemohol predsa nikto stratiť, bol vždy nejako evidovaný, stratený nájdený aj neznámy, vždy niekoho nahradil. Ak to bolo podozrivé, niekoľkých pre prevenciu odsúdili...Ideálne dvadsiati, to znelo celkom dobre, ako zločinecká skupina.
Smutné, tak ako ten príbeh za ktorý Jožko Króner dostal túto trofej. Ale aspoň je tu spomienka, že bola. Spomienkou je aj množstvo príbehov, hier, filmov v ktorých Jožko hral. Stretli sa tu umelci, ktorý vytvorili jednotlivé diela na týchto motívoch a umiestnili ich okolo lúky, kde vedie chodník. Kto po ňom prejde, prejde aj pár koľajníc, ocitne sa v krajine, kde Jožko prežil svoje detstvo, kde sa naučil žiť svoje postavy, životy v iných častiach rozmanitého sveta.
Som úprimne rád, že sa na jeho život a dielo nezabudlo, že sa našli nadšenci, priatelia, vlastenci, ktorí obnovili schátralú stavbu železníc, ktorá kedysi predstavovala pracovisko aj domov, mnohopočetnej rodiny. Takých dvojpriestorových domčekov je veľa, neodlišujú sa. Sú malé, jedna väčšia izba a predsieň ako kuchyňa so šporákom. Výbavou bola vždy studňa s mechanickým čerpadlom a 20m vzdialená suchá latrína. Taká bola norma. Také mal Jožko detstvo. Skromné, ale pravidelné podľa železničného poriadku, vlaky chodili a prinášali mu nádej, že sa jeho život zmení.
Zmenil sa, jeho život bol skutočne pestrý. Zanechal nám dedičstvo, ktoré nás obohacuje. Tak som sa cítil, keď sme sa zastavili na obnovenej stavbe malej chalúpky, ktorá obohacuje Kysuce nielen materiálne, ale aj duševne. Tie filmy, divadlo, knihy, scenáre, ocenenia si to skutočne zaslúžia. Postavy hrané Jozefom Krónerom ožívajú opäť, jeho radosť zo života a rybačky tiež. Zastavte sa!