Chcel som vedieť, ako ho auto trafilo, či je to definitívne, či je nejaká nádej. Utekám pre auto, položím ho na prednú podlahu, je ľahký, malý, do päť kilogramov. Zastavím pri ambulancii. Pozerám, dvihol hlávku, teším sa trochu. Volám zverolekárovi, ešte nemá ordináciu, len mu líčim situáciu, či nemôže prísť skôr. Potvrdzuje, že je už na ceste. Pes sa medzitým zdvihol na štyri, moja radosť zo vzkriesenia stúpa, nemá nič zlomené, dávam mu obojok a vediem ho na trávičku. Otrasie sa, dvíha labku, už je doma! Možno to nebude tak zlé. To už vidí aj lekár, prezerá ho a nenašiel žiadne zranenia. Dáva mu obvyklú tyčinku a ideme domov. Verte mi, mám pocit, akoby sa mi to snívalo. Sú to momenty, sekunda a čas, život sa zastaví, pre niekoho definitívne. Pes je priateľ človeka už od nepamäti, sprevádza ho na love, nadháňa, donáša, ťahá, stráži. Jeho neprítomnosť na dvore priťahuje živly, jeho prítomnosť mimo domu poľovníkov a rôznych likvidátorov, poniektorí sú vytrvalí, ako on sám na dlhom pochode.
Pred mesiacom na tomto prechode zrazilo ženu, obrysy červeného spreja nás všetkých čo chodíme cez ten prechod, strašili ešte dlho, kým dážď a slnko nevybielili tieto ekologické farby. Veľa ľudí je nevšímavých. Pri tom neustále niečo počúvajú alebo hovoria, často do telefónu, nevšímajú si, že to hovoria nám všetkým, že to nemusíme vedieť, čo, kto, kde, myslím že často si potom nevšímajú, ani čo sa deje na chodníku, na ceste v spoločnosti. Moment a ste prebudení zo sna! Ešte žijeme! Ideme von Lemon, nemusím ho 2x naháňať, je prvý pri dverách, vezme ma za vodítko a ťahá, treba sa hýbať! Vrtí chvostom neovládateľne šťastný.