Prečo plačeš?

Autor: Miroslav Ferkl | 15.10.2014 o 17:55 | (upravené 18.10.2014 o 11:05) Karma článku: 5,17 | Prečítané:  720x

Odišla si tichúčko so slzou v oku,    za ruku Ťa držala Tvoja láska, bola pri Tebe, aby si vedela, že sme všetci spolu.

Raz to muselo prísť. Prírodu neoklameš. Život končí smrťou. Prvý krát v živote organizujem pohreb. Zomrela mi svokra Ema. Narodila sa v Prosieku za Prvej Československej republiky, pod horou Prosečná. Domček skromný, fara a kostolík nádherný, v krajine v dolinke sa mi kedysi podarila fotka v pozdnej jeseni pri nízkom poľudňajšom slnku, stavba vykukla spoza stromoradia, čiastočne opadaného od červeného lístia, v pozadí je v opare tmavosfarbená ihličnatá hora zo snehovými tmavošedými mrakmi. Obrázok som jej venoval, žila v Liskovej pod Chočom, aby si mohla pripomínať svoj rodný Prosiek.  Prevažne evanjelické prostredie. Do Prosieka sme pravidelne chodili opatrovať dva hroby, jeden rodičovský, ešte mal ohrádku, kravy sa pásli na neoplotených cintorínoch, oplocoval sa len hrob. Dnes ich zostalo pár, oplotili celý cintorín, kosiť musí správca. To bol veľký cintorín pri kostole, cesta viedla do strmého brehu, popri spustnutých kamenných kaštieľoch. Spustnuté rozľahlé záhrady dávali tušiť zašlú slávu zemianstva, ktoré rozprášili ideály komunizmu, triedneho boja. Štátne majetky neinvestovali, súkromný majetok aj humná pri malých rodinných domoch, boli nežiadúce, do dnešných dní sa skoro všetky rozpadli. Kto nebol zavretý ako „Kulak“, utiekol do mesta a stratil sa v dave. Druhý hrob, pod brehom na západnej strane je malý cintorín. Je tam pochovaný jej brat Vladko. Za Slovenského vojnového štátu narukoval, dostal horúčku a vo svojom mladom veku mu vypálili na dvore kasární čestnú salvu, nestihol už, Rýchlu divíziu dobehnúť. V porceláne má na hrobe fotku, líca mal také liptácke, červenovysmiate. Vždy mi ho bolo ľúto, ako skoro odišiel. Svokra ho mala rada, veľmi jej chýbal. Ešte v roku 1943 stretla svojho muža, vysokého, sebavedomého gazdu a murára z Liskovej. Končila vojna, partizáni z povstania potrebovali jesť, ona ťarchavá nosila jedlo. Prešla cez všetky nemecké hliadky. Stres z rusa, ktorý vtrhol do drevenice, štúrajúc jej do brucha, aby mu dala vodky a povojnový nedostatok spôsobil, že do roka im malý Jožko, predčasne narodený v ôsmom mesiaci, ešte ten večer po osloboditeľskej návšteve, umiera. Na druhé dieťa čakala až do roku 1959, kedy si postavili malý dvojizbový jednopodlažný domček, bez kuchyne, bez kúpelne, z liptáckeho „travertínu-túfu“, ako ten tvrdý usadený vápenec domáci volali. Kameň hrial, až ked ste veľa kúrili. Do rána zima, polmetrové páperové periny sa osvedčili, zmrzol vám len nos. Dom bol nadvihnutý na nulu meter, keby nie, každá jarná povodeň, ktorá sa Liskovou z Liskovskej hory prehnala, by ho vytápala. Voda bola zo studne, narazenej, v dvoch metroch je už voda, Váh tiekol veľmi blízko, pltníci si svoje plte uväzovali okolo ihlanu pod kopcom s dedinkou Martinček, na dolnom konci dediny, pri liskovskej jaskyni, od nepamäti osídlenej. Dnes je Váh preložený, v neďalekom Ružomberku vyrástla fabrika na papier, potrebovali mať rieku zregulovanú a miesto na sklady dreva. V samotnej dedinke Lisková, je z juhu veľká zoraďovacia stanica železnice. Čo chvíľa, bude dedinu pretínať v časti záhumienkov od severu aj diaľnica D1. Keď som do dedinky prvý krát zavítal, viezli ma na „vetrieske“ vrtári zo žilinského IGHP, išli sme vystriedať dovolenkárov, ja na brigádu cez letné prázdniny v roku 1976, v Suchej doline pri Liptovských Matiašovcach, vŕtali sme 100m vrt, zdroj vody.  Pri prechádzaní cez dedinku Lisková na vyšnom konci, sa opieral o bicykel vysoký holohlavý muž v masívnych výrazných okuliaroch, díval sa, ako beží život na ulici. Bol to môj budúci svokor, ktorý však zomiera v roku 1980 na roztrúsenú sklerózu. Aká náhoda, keď som ho potom videl na obrázku, presne tak zobrazeného. Ja prichádzam žiadať jeho dcéru o ruku až v máji 1984, uprostred dvora stála nádherne rozkvitnutá jabloň. Lepšiu kyticu, by nik nevymyslel. Svokra varila vo „Vaš kuchyni“, prízemná letná kuchyňa v liptáckonemeckom slangu. Voda však nebola dobrá, dal som urobiť rozbor, ani po prevarení. Na obci (MNV) to už vedeli, svokra im ukázala tlačivo z pozitívnym nálezom. Máj 1985 sa kope vodovod, do jednej ryhy meter od seba položili aj plynovod a kanalizáciu dokončili až v roku 1995. Pri kopaní vodovodu som narazil na telekomunikačný kábel, vraj ho položili za slovenského štátu, spomínali susedia, vedie vraj až po Moskvu, skoro som ho prekopol, nik nevedel, ako hlboko je. Opraviť by ho prišli vraj veľmi rýchlo, ruská posádka, bola pár kilometrov za Váhom na druhej strane od roku 1968. Keď im ušli vojaci, všetci čo zbeha chytali, dostali biele opasky.

Nuž užil som si Liptova veru dosť, zvykov, jarného sadenia zemiakov, oralo a vyorávalo sa koňom. Svokra za čias družstva chovala prasiatka, morky, husy, kačky, sliepky, zajace. Uprostred dvora bolo malé jazierko napájadlo. Keď chcela mať čistú vodu, musela naťahať niekoľko vedier, kým tiekla podľa nej kvalitná nezapieskovaná voda z mechanickej pumpy. Kúpalo sa vo veľkej pozinkovanej vani, riad sa umýval v dvoch pozinkovaných škopkoch, v jednom sa umývalo a v druhom oplachovalo. Varila často kyslú polievku, liptácky Eintopf z dvoch litrov zliatej kyslej kapusty, s kvakou alebo slepou kurou, udené mäso, to už bol kedysi prepych, to boli sviatky, kvaka-druh repy však rástla všade. Sama v domčeku sa bála, vekom sa začala báť aj susedov, opatril som jej vlčiaka-Žolu, deti pri ňom vyrástli, naučili sa 13 rokov starať o živú bytosť. Tá ich vždy vďačne potiahla na kopec, pod starú zhužvanú jabloň plánku, odkiaľ je nádherný výhľad na Nizke Tatry po celý rok. Pomáhali sme jej, aké sme mali možnosti. Kúpelňu s WC a kuchyňou sme jej urobili v roku 1986. Šporákov bolo málo, čakal som celý deň, kým po obede do Domácich potrieb priviezli štyri kusy plynových šporákov, bol som druhý v zástupe, ušiel sa nám. Dom mala vykúrený plynom od roku 1990, už nemusela nosiť drevo, uhlie. Dožila sa dospelosti svojich vnúčat, ich osamostatnenia, už ich nemusela strážiť, ak mohla a chcela. Keď už nemohla byť ani na chvíľu sama, dožila v martinskom penzióne, v slušnej starostlivosti umiera vo veku 89 rokov. Pokoj jej duši.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?