Noviny, knihy, hlavy pomazané aj hlavy vytrvalé myslia. Myslia na sociálny zmier, myslia na socializmus, komunizmus. Neprešiel, múdre hlavy sa ho vzdali, kým začali stavať múry, chvíľu Pravda a Láska víťazila. Kde nestačí demokracia, víťazia diktatúry a s nimi aj kreatúry.
Boli časy nedostatku, rozháraných vzťahov, ponížených ľudí, ktorých vyhnali z pôdy, zo záhrad. Ako deti sme ich našli, ploty zvalené, všetko je naše, hlásali transparenty. Bolo ľahko, keď sme vyliezli na opustenú čerešňu, hrušku. Bolo ťažko, keď nás hnali, strážnik si uzurpoval, on si to predsa oberie, nenechá to kdekomu, veď to má za odmenu, čo tu stráži opustený areál pre národ, pre stranu. Neskoro, po roku 1989 sme začali chápať, ako to skutočne je. Propaganda a tvrdá práca každodenná, zmysluplná sa vzájomne vylúčili. No nie nadlho. Obliecť uniformu, mať funkciu a skúsiť zlepiť Bankrot sa pokúšajú na východ od nás opäť. Stačí robiť tvrdú propagandu o bránení sa voči západu. Aj civilné lietadlo plné lekárov je hrozba, letelo akosi privysoko, nebezpečne, nebolo času na rozmýšľanie, čo idú liečiť.
Kedysi tieto realizácie, neduhy a nedostatky opísal Ladislav Mňačko. Veril socializmu a propagandisticky mu pomáhal, veril zhmnotnenej Utópii, všetkým podľa ich potrieb a každému podľa jeho zásluh, ideálne ak bol zaslúžilý člen strany. Spisovateľove doznanie v aktualizovaných vydaniach Oneskorených reportáží v roku 1990: „ 1968-Pražská jar. Vtedy som sa definitívne rozišiel s hnutím, ktoré som kedysi spoluvytváral. Verím aj naďalej v uskutočniteľnosť, ba nevyhnutnosť socializmu, ale neverím, že sa tak môže stať pod vedením komunistickej strany. Tej neostáva nič inšie, ako vypariť sa z dejín, odísť s hanbou. Osobne je to trpké zadosťučinenie jedného z mnohých, ktorí videli a varovali a ktorých úsilie skončilo v ničote. Bankrot strany je aj ich bankrotom, aj mojím bankrotom.“
...Kto boli najväčší zradcovia Ruska, sa pýta na východ od nás jeden zabudnutý nadšenec tej éry, bol vtedy tým strážnikom. Nečaká na odpoveď, on to určite vie: najväčší kriminálnici v našej histórii boli tí slabosi, čo hodili svoju moc na zem – Mikuláš II. a Michail Gorbačov – oni umožnili, že sa k moci dostali hysterici a šialenci. Lichotníci si potom vypočuli, že ON prezident také niečo nikdy neurobí.
Gorbačov si určite uvedomil, že v krajine všetko viazne, že skoro nikto nemyslí a automaticky sa postaví do zástupov, hoci posledný nevie, na čo sa stojí, obchody sú prázdne a RVHP nestíha. Pomohol osviežiť Perestrojkou zabité časy, prakticky dotiahnúť Pražskú jar do konca!! Putin zostal stále komunistom, nepripúšťajúci si bankrot komunizmu, aj za cenu podpory terorizmu, inak sa vývoj posledných dní nedá nazvať!
Boj za utópiu a sociálny zmier, je utópia, prináša totiž viac strát, boj je príliš krvavý a múry sú privysoké, prinášajú napätie nepoznaného. Tie hrušky nikdy neoplotím, aj keď zver sa pokúša kôru v januári obhrýzať. Skúsenosti hovoria, že len chorá zver, príde tak blízko k človeku. Po malom pátraní sa zistilo, že aj tá skupinka malých detí, bola umelo vyhladovaná. Cestou k nim sa prostriedky stratili, či už pre množstvo uniforiem v úradoch alebo nezodpovednosťou rodičov, ktorí si radšej kúpia FET, ako by mali deťom kúpiť v obchode oproti, skutočne chutné dozreté hrušky. Skúsim stromu dať nový rozmer, novú korunu, o rok budú nové hrušky. Dnes vieme, že hystericky do nich netreba len nakusnúť a odhodiť, treba počkať, dozrejú a potom sú neskutočne dobré priamo zo stromu a môžete aj sušiť, vydržia až do zimy. Očakáva sa mimoriadne krutá.