Justičné omyly, justičné vraždy sa u nás nemôžu stať, lebo sa nepáchajú. U nás boli všetci riadne odsúdení a potrestaní, lebo sa priznali. Kto sa nepriznal, stal sa Prezidentom alebo ním zostal. Jeden, čo sa nepriznal, vydal aspoň knihu s dodatkom, priznám všetko až po smrti. Fakt mu to vyšlo. Dnes som sa rozhodol, že si tú knihu vydanú s preklepmi a vynechaním pasáží, vraj tak to chcel autor, objednám a prečítam.
Autora oslobodili, lebo sa vlastne list nenašiel, kópia sa nepočíta. Kopca železa zvaného tank, sa ani na poslednú chvíľu nezľakol, hoci mu mieril presne do okna a možno aj do OKA. Musel to byť pevný človek. Môj strýc, ktorý sa s ním osobne poznal, ho charakterizoval presne tak, keď som čo len trochu zapochyboval v roku 1983, že jeho milovaná Strana stráca kredit. On jej veril, tak ako autor, strýc sa zmeny nedožil, umiera v roku 1987. Autor umrel v roku 2014. Dvadsaťštyri rokov mohol ešte rozmýšľať o hodnotách, o ktorých sa u nás nesmelo písať, hovoriť možno niekde u niekoho sa nesmelo ani rozmýšľať. Všetkých, ktorý súhlasili s otvorenou kritikou, udupal v mene svojho životného ideálu, ktorý ho vytiahol z biedy. Urval si aj za cenu pošliapania Zákonov, veď on mal vtedy Moc. V úryvkoch knihy sú náznaky, o čom bude. Ja v nej chcem hľadať ľudskosť a príčinu, prečo dokázal urobiť to, čo urobil. Zvykol si na tanky, robili mu dobre, boli všade, veď sa u nás vyrábali. Chlapci sa povinne na nich učili jazdiť. To bola šupa, keď sme z nich vyliezali, mokrý, zablatený, pošťaný, ogrcaný, uzimene stuhnutý, ohučaný, v pľúcach plno sírovodíku...Do dnes má kopec z nás hrdosť, že sme to vydržali. Niekto ľutuje, že to neskúsi generácia súčasnosti, že bude mäkká, pacifistická, že sa hádam neoženia, natož by mali ísť do vojny.
Autor cítil zlobu, na všetkých, čo otočili kabát, zradu ideálov. On im zostal verný, nad krbom mu visela „Holubica Mieru“ od Picassa. Tankom sa tiež tak hovorilo, holubice mieru, hádam to aj niekde on sám tak pomenoval, možno preto mu to osobne sám Picasso venoval.
Kradnú sa veci, myšlienky aj ideály, vedia sa oceniť a predať. Hodnota ľudského života, času života, o ktorý sa oberáme v našej spoločnosti, tolerovaním neprávosti, nevšímavosťou, necitlivosťou k veciam blížneho svojho, ničí pohodu života, neprináša žiaden Pokrok vo veciach obecných. Je svetlom nádeje, keď nájdete živého verejného činiteľa, ktorý vám zmierni "trest", prizná pochybenie lebo mu stačí, že vám iba Dohovorí za mierny poplatok, dvojnásobok cenníka za sedem rokov naťahovačiek, opäť bez stretnutia.
